Čo je ŠŤastie(1)

            Kedykoľvek, keď hovoríme o živote vždy máme na mysli otázku šťastia. V podstate je základnou otázkou v našom živote aj pri riešení všetkých jeho problémov: ekonomických, sociálnych, filozofických, či vedeckých. Otázka šťastia trápi neustále každého.            

            Ako je riešená v kresťanstve?

          Ak sa pozrieme na začiatok histórie ľudstva, uvidíme niečo zvláštne. Zdá sa, že prví ľudia v raji boli absolútne šťastní, no zrazu pocítili vnútorný nepokoj, ale nie preto, žeby im niečo v ich takpovediac vonkajšom živote chýbalo. Nie, boli pánmi pozemského sveta a mali úplnú moc, ako nad svetom, tak aj nad všetkým v ňom. Mali všetko pre svoje uspokojenie, pre svoje šťastie. Napriek tomu začínajú hľadať niečo viac. Dokonca sa odhodlali k tomu, že odtrhávajú Bohom zakázané ovocie vediac, čo im za to hrozí. Ako sa to mohlo stať? Biblia o tom krátko hovorí v príbehu o ich pokúšaní hadom, ktorý im povedal, že ak porušia toto Božie prikázanie sami sa stanú bohmi: „budete ako Boh“(2). Myslíte si, že je ťažké pochopiť, ako len mohli podľahnúť tomuto pokušeniu? Poviem vám zaujímavý príbeh.

(1) http://www.alexey-osipov.ru/books-and-publications/
(2) Gen 3, 5.

            Jeden muž s ženou, nevoľníci, veľmi nadávali na Adama a Evu za to, že kvôli ním ľudia prišli o raj, a teraz musia žiť v trápení, ťažkostiach a starostiach. Ich pán, rozumný človek, želajúci si tento pár niečomu naučiť vymyslel nasledujúce. Zavolal si ich a povedal im: „Budete žiť so mnou na mojom panstve. Budete úplne spokojní“. Tí tušiac, že niečo nie je v poriadku, podozrivo pozreli na svojho pána a opýtali sa: „Čo budeme musieť robiť?“ „Nič nemusíte“. „A pracovať?“ „Nie, nie, nič netreba, len budete u mňa žiť na hotovom, budete oddychovať, prechádzať sa, jesť a piť z môjho stola. Mám len jednu prosbu. Na obedovom stole bude položený hrniec, ktorý nikdy nezdvíhajte, zodvihnúť ho môžem len ja“. Obaja si mysleli, že sa ich pán zbláznil, preto s radosťou súhlasili.

            Obaja si žili ako v bavlnke, priam ako v rozprávke. Iní pracujú a oni hodujú za pánovým stolom, prechádzajú sa po pánovom sade, kochajú sa jeho nádherou, oddychujú, jednoducho to nebol život, ale nebeské potešenie. Postupne si však začali zvykať na takýto život až na nich začala útočiť nuda. A potom je tu ten podivný hrniec, ktorý nesmú ani len pozdvihnúť. Hotové pokušenie. Začali o ňom rozprávať, premýšľať, čo by len pod nim mohlo byť? Spočiatku len premýšľali, ale potom to premýšľanie prerástlo do skutočnej vášnivej túžby zistiť, čo sa pod nim nachádza. A nevydržali.

            Prameňom našej “činnosti“ je naša myseľ. Preto kresťanstvo v duchovnom živote kladie hlavný dôraz na boj s hriešnymi myšlienkami, lebo mnohonásobne sa opakujúca myšlienka preniká do samotného jadra duše, stáva sa jej pánom a človeka mení na pokorného sluhu. Z toho sa rodí hriech, toto je zdrojom všetkých zločinov, ktoré sa rodia v hlbinách duše človeka a samotné hriechy sú len následkami zhody a súhlasu mysle a srdca s tou myšlienkou.

            Nevidíme to pre našu hlbokú neznalosť a hriechom nazývame len hriešne skutky, no ich príčinám neprikladáme žiaden význam. „Nikoho nezabil, ani nekradol, ani neklamal?“ A ak ešte pravidelne chodil do chrámu a dodržiaval pôsty, to ó, svätý človek, už ho len zaživa kanonizovať. Ale to, čo sa pritom odohráva v myšlienkach, pocitoch a prianiach, a to, akou špinou je duša naplnená, či toto nie je hriech?

            Všetko sa začína z myšlienok a prianí. U Adama a Evy sa tiež všetko začalo z myšlienky stať sa bohmi. Aj ten muž s ženou zhovárali sa, boli trpezliví, až nakoniec, keď pán nebol doma, rozhodli sa pozrieť, čo pod hrncom je. Veď pán tu nie je, nič sa nedozvie...

            A stalo sa, že žena hrniec takmer naddvihla. Muž jej hovorí: „Možno by sme to nemali robiť“, ale ona povedala: „Nechaj ma, ja viac nevydržím“. Nadvihla ho. Spod hrnca okamžite vybehla a utiekla myš. Večer, keď sa pán vrátil uvidel prázdny hrniec a povedal: „Dal som vám všetko. Mali ste raj. A vy ste nedokázali splniť ani len ten malý príkaz, pritom ste nadávali na Adama a Evu. Von stadeto, choďte a v pote tváre jedzte svoj chlieb!“

            Mne sa ten príbeh páči, hoci v skutočnosti sa to tak vôbec nemuselo stať. Je v ňom veľmi presne poukázané na jednu zo základných vlastnosti duše človeka, ktorá, ako aj jej ostatné prirodzené a dobré vlastnosti, bola bohužiaľ pokazená hriechom. Je to nevyčerpateľná túžba po božskej dokonalosti. Táto vlastnosť sa pokazila a namiesto hľadania svätosti sa prejavila v hľadaní jej následkov, čiže vonkajších znalostí, moci a slávy.

            Pre mnohých ľudí je naozajstným šťastím objavovať niečo nové, dosiahnuť moc (hoci len nad svojou ženou, či svojim mužom), získať popularitu, slávu akýmkoľvek spôsobom, hoci by to zaváňalo ťažkosťami. Napríklad, dajte malému chlapcovi nejakú hračku, ktorá vydáva zvuky, a povedzte mu aby sa ju neopovážil zničiť. Tej hračke je koniec! Je možné, aby sa nesnažil zistiť, čo to z tej hračky tie zvuky vydáva? Nie! Dospelí ujovia “rozobrali“ atóm, odhalili ľudský gén... Ľudstvo očakáva “šťastnú“ budúcnosť.

            Keď hovoríme o poznaní, nehovoríme len o rozume, ale o všetkých stránkach ľudskej prirodzenosti. V biblickom jazyku poznanie znamená zjednotenie sa poznávajúceho s poznávaným. Toto poznanie nie je také, na ktoré sme zvyknutí, keď sa oboznamujeme s nejakým objektom ako s niečím cudzím. Poznanie sa naozaj uskutočňuje len v tom prípade, keď sa uskutočňuje osobitá jednota subjektu s objektom. Takáto jednota je plnosťou poznania.

            Ak je objekt pre poznávajúceho niečím cudzím, nastáva nešťastie. Teda, ľudia začali prírodu skúmať ako nejaký externý, necitlivý, fakticky, pre nich akoby mŕtvy objekt, ku ktorému sa smú správať ako sa im páči. Či konkrétne nie toto nás priviedlo k ekologickej kríze? Čo my len s tou biednou prírodou robíme! A dorobili sme! Teraz kričíme, že máme ekologickú krízu, trápia nás nové choroby a stále častejšie sa vyskytujúce katastrofy. Toto všetko máme pre nepochopenie toho, že sme prestali cítiť a poznávať svoje spojenie s prírodou, ďalej vidieť, že sme jednou z buniek tohto jediného živého organizmu, čiže sveta, a že vysmievajúc sa prírode, mučíme sami seba, a pod sebou si pílime konár, na ktorom sedíme. Lebo strata povedomia a prežívania nášho spojenia s poznávaným so sebou prináša nešťastie. Tento zákon sa rozprestiera nad všetkými sférami života človeka.

            Ak sa obrátime ku kresťanstvu, tak v Evanjeliu nájdeme zaujímavé slová, ktoré jasne určujú cieľ života človeka: „A život večný je v tom, aby poznali Teba, jediného, pravého Boha, a Toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“(3).

     Pozrite, aké vyhlásenie: aby poznali. Ak bude Boh skúmaný ako vonkajší objekt, ktorí existuje kdesi tam, tie slová v skutočnosti nič neznamenajú. No keď si uvedomíme, že poznanie je jednota, tak potom pochopíme skutočný význam toho “aby poznali“, a pred nami sa odhalí absolútne iný obraz. Ukazuje sa, že môžeme byť v jednote s Bohom. Ale pretože On je Duch, jednota s Ním môže byť iba duchovná. Kresťanstvo pritom objasňuje, aký je to Duch, a v celej histórii náboženstiev dáva bezprecedentnú odpoveď: „Boh je láska“(4).

            Ale veď láska je cit. A ten cit je Boh? Naozaj, paradoxná odpoveď. Ján Teológ, obľúbený Kristov učeník, keď povedal, že „Boh je láska“, zároveň dodal: „kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“(5). Aká úžasná pravda: aj človek je v Bohu, aj Boh v človeku! Bohužiaľ, zvykli sme si na tieto slová. Hovorím o veriacich ľuďoch. Prakticky ich zmysel už nevnímame, neprikladáme význam tomuto veľkému odhaleniu. Toto odhalenie nie je dielom vedcov či filozofov, to nie oni na to prišli. Ľudstvo, hoci bolo nábožným počas celej svojej existencie, to nevedelo. Táto pravda bola odhalená Ježišom Kristom, synom tesára, podľa štandardov tohto sveta nevzdelaným človekom, ale Božím Synom podľa moci, ktorá z Neho vychádzala.

(3) Jn 17, 3.
(4) 1Jn 4, 8.

(5) 1Jn 4, 8, 16.

           Kresťanstvo dokonca nehovorí, že Boh má lásku, ale tvrdí, že Boh je láska. Teraz môžeme pochopiť, prečo je povedané: „aby poznali Teba“, kresťanskou odpoveďou na otázku o šťastí. Či pripojenie sa k Tomu a jednota s Tým, kto sám je Láska, nie je pre človeka úplným a neobmedzeným šťastím?! A pretože zjednocovanie sa s Bohom je nekonečným procesom, prebývať v ňom pre človeka znamená nekonečnú blaženosť. Preto svätý Izák Sýrsky napísal: „Raj je Božia láska, v ktorej sú všetky pôžitky blaženosti“.

            Trochu budem hovoriť o ľuďoch, ktorí v skutočnosti dosahovali takého poznania Boha a jednoty s Ním, ktorá ich dušu napĺňala Bohu podobnou láskou. Ctihodný Serafím Sarovský nemohol stretnúť človeka, aby mu z celej duše nepovedal: „Radosť moja!“ Čo tieto jeho slová znamenajú? Keď niekto stretáva milovaného človeka, či v jeho srdci nevzplanie radosť? A tieto slová ctihodného svedčia o tej láske, ktorá bola v srdci nášho veľkého askétu. Lebo radosť, to je šťastie. On sa k človeku inač prihovoriť nemohol, boli to slová, vyrieknuté z nadbytku lásky. Všetci videli tú lásku, ktorá zo starca Serafíma vychádzala, a žasli, keď takú lásku od neho k sebe cítili. My najviac trpíme práve z dôvodu absencie lásky a predovšetkým našej nelásky k blížnym. U iných lásku hľadáme a sami sme pritom odetí nepreniknuteľným brnením egoizmu.

           Ctihodný Izák Sýrsky, ktorý žil v siedmom storočí písal, že kto dosiahol pravú lásku, jeho srdce ňou bolo naplnené k všetkému stvorenému, k ľuďom, vtákom, zvieratám a preto sa každú hodinu v slzách modlil aj za zvieratá, aj za nepriateľov pravdy, aj za tých, čo mu robili zle, aby boli zachovaní a očistili sa.

            V Evanjeliu ďalej čítame: „Veď Boh tak miloval svet, že aj svojho Jednorodeného Syna dal, aby každý, kto verí v Neho, nezahynul, ale mal život večný“(6).

            No tento cit lásky nie je tým vzplanúcim a miznúcim pocitom, ktorý všetci poznáme. Veľmi často sa romantická láska javí ako prezlečený egoizmus a veľmi rýchlo sa mení na nenávisť. Len čo sme si vyznali večnú lásku a zrazu je tu nenávisť a rozvod. Prečo? Preto, lebo milujem tých, ktorí milujú mňa. Teda, je to láska, alebo egoizmus?

            Ale božská láska v človeku je božským stavom, ktorý zachvacuje celého človeka, nepozná rozdiel medzi priateľmi a nepriateľmi, príbuznými a cudzími, veriacimi aj neveriacimi. Je to stav, v ktorom už egoizmu niet. Pán o ňom povedal: „aby ste boli synmi vášho Otca, ktorý je v nebesiach. Lebo On dáva svojmu slnku vychádzať nad zlých aj dobrých a zosiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“(7). Tú lásku tiež nie je správne volať šťastím, pretože prevyšuje všetky obyčajne ľudské stavy. Šťastie v našom chápaní je niečím prízemným, je len akýmsi tieňom toho, čo sa v človeku odhaľuje (nie človeku, ale v samotnom človeku), ktorý sa zjednocuje s Bohom. Apoštol Pavol napísal: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“(8). Nie náhodou Kristus povedal, že: „Kráľovstvo Božie je vo vnútri vás“(9). Teda, kde sa nachádza tá drahocenná truhlica, v ktorej je skrytý poklad šťastia! Nie v bohatstve, nie v sláve, nie v postavení, ale v čistote srdca spôsobilého byť v Bohu a s Bohom, ktorý je Láska. Je nesmierne dôležité si to uvedomiť.

(6) Jn 3, 16.
(7) Mt 5, 45.
(8) 1Kor 2, 9.
(9) Lk 17, 21.

            Lebo, keď príde čas opustiť tento svet, a naša duša sa ocitne pred Božím trónom, všetko sa odhalí, po čom sme túžili, čo sme chceli, čo sme robili, o čom sme snívali, ako sme sa správali. Všetko naše zlo a pokrytectvo, podvody a nepriateľstvo, všetko bude odhalené! Aká hanba sa na nás znesie, keď toto všetko sa stane zjavným! Veríme v to, len o tom nechceme vedieť.

            Teraz sa ukazuje, aká “veľká“ je myseľ človeka! Ale čože je to za myseľ, keď veľmi dobre vie, že smrť neodvratne príde, a vediac to, napriek tomu žije tak, ako keby chcela na tej zemi žiť večne, nepremýšľa o nevyhnutných medziach svojho života a seba sa nepýta: načo a prečo žijem? Či nie je jasné, že každý musí riešiť predovšetkým túto najhlavnejšiu otázku života, že k tomuto je potrebné upriamiť všetko úsilie?

            No nie. Myseľ na toto všetko zabúda, žije márnivo a prázdno. Každý deň to isté. Z pustého do prázdneho. A o tom najhlavnejšom nerozmýšľa. A toto je myseľ? Hrôza! Ak viem, že kráčam po okraji priepasti, či nemám čo najskôr riešiť otázku: zachrániť sa, či padnúť do priepasti? Sú len dve varianty, dve životné cesty: alebo sa ponoriť do večnej smrti, alebo zistiť a preveriť cestu k životu. Kresťanstvo hovorí: nie smrť, ale život sa odhaľuje ľudskej duši po smrti tela. Tam je večný život, ktorý pre hľadajúcich nezištnú lásku, dobro, pravdu, spravodlivosť, teda Boha, bude blaženosťou, či šťastím, keď už používame toto slovo.

            A čo nám sľubuje druhá cesta? Ak niet Boha a večného života, znamená to, že nás čaká večná smrť. Väčšiu hrôzu sa vymyslieť nedá. Preto je tak veľa samovrážd. Myslím si, že je tomu tak aj preto, lebo človek, u ktorého je viera zakorenená kdesi v samotnej hĺbke jeho podstaty cíti nezmyselnosť života bez Boha. Niekto sa k tomu pocitu prepracuje uvedomelo, niekto nevedomky, ale pociťujú to mnohí, a zvlášť deti. Hľa, kde sú korene našich nešťastí.

            Kresťanstvo priamo hovorí: človeče, tvoje šťastie je skryté v tebe, a nie kdesi tam. Skryté je v tvojom srdci, v tvojej duši, a cesta k nemu je otvorená. Kristus nám dal to, čo nám ešte nikto nikdy nedal. Ukázal nám reálnu cestu pripojenia sa človeka k Bohu. Navyše hovorí, že blahodaťou sa človek doslova môže stať Božím synom, Božou dcérou. Božia Matka sa dokonca stala čestnejšia než cherubíni a serafíni. K akému šťastiu je človek predurčený!

            Nie mnohí a dokonca aj z veriacich toto šťastie chcú. Ale napríklad, keby sa rozkríklo, kde sú schované kráľovské poklady, alebo sa nachádzajú zlaté doly, čo by sa stalo? Spomínate si na zlatú horúčku v Amerike? Všetci pritom vedia, že toto všetko raz budú musieť opustiť, lebo do hrobu so sebou nič nezoberú. No keď o večnom poklade hovorí kresťanstvo, všade je len jediná ľahostajnosť. Núka sa nám šťastie, ale my sa od neho odvraciame.

            Spomínate si na jednu bájku Krylova, ako v nej kohút naložil s drahokamom? Povedal: „Ej, čože si ty za zrno! Darmo sa ligoceš, darmo si také krásne, keď nemáš nijakú chuť a si také tvrdé, ako kameň! Si celkom neužitočné a iba si ma nahnevalo“. Takto sa správame aj my. Na čo je nám také šťastie, veď my sme na zemi večne. A preto žijeme v starostiach, ťažkostiach, vášňach, varíme sa v tejto nekonečnej šlamastike a stále o niečom rojčíme a prebývame v nesplnených snoch.

            História ľudstva je jedným z najsilnejších argumentov, ktorý poukazuje na nezmyselnosť hľadania šťastia v materiálnych blahách a pozemských potešeniach. Niet ho tu. Navyše, čím viac človek má pozemských blah, moci, peňazí, pôžitku, tým viac bude jeho duša trpieť, keď toto všetko stratí, a raz stratí, lebo smrť nikoho neminie.

            V Evanjeliu, v podobenstve o boháčovi je povedané, že mu pole prinieslo takú hojnú úrodu až sa rozhodol zbúrať staré sýpky a postaviť väčšie, v ktorých si uloží svoju úrodu a povedal svojej duši: „Duša, máš mnoho dobra uloženého na mnoho rokov. Odpočívaj, jedz, pi a veseľ sa!“ Ďalej nasledujú zarážajúce až strašné slová, ktoré Boh hovorí boháčovi: „Blázon! Túto noc požiadajú tvoju dušu od teba; a čo si pripravil, pre koho bude?“(10)

(10) Lk 12, 16-20.

            Prečo mu povedal blázon? Pretože jeho duša priľnula, prirástla k tomuto krátkodobému a prchavému pozemskému bohatstvu. Zjednotila sa s mydlovou bublinou, a skús ju od nej odtrhnúť! Viete, ako trpia mnohí ľudia, ktorí dosiahli vysokú úroveň materiálneho života? Počul som raz rozhovor o tom, ako umierala nejaká miliardárka. Tesne pred smrťou požiadala aby jej priniesli jej najobľúbenejšie šaty, zovrela ich, úbožiačka, a v tom momente zomrela. Hovorili, že potom nemohli uvoľniť jej prsty. Smrteľný stisk! Tie šaty museli odstrihnúť a zosnulú do rakvy položiť s kúskom jej šiat... Čo robiť s takýmto bláznovstvom?!

            Čiže, pre veriaceho je potrebné aby aspoň trochu veril Kristovi a Jeho Evanjeliu. A hocktorý človek, ktorý naozaj seriózne premýšľa o zmysle života, mal by vedieť, že o ňom hovorí kresťanstvo. Mal by poznať argumenty pravdivosti tohto náboženstva a čo v tomto živote ponúka, nehovoriac o živote večnom.

            Nemyslite si, že kresťanstvo svojim pozívaním k Nebu človeku odníma zem, jej radosti, jej blahá. Nič také. Ono nás len volá zápasiť s vášňami: zlobou, závisťou, chamtivosťou, nepoctivosťou atd. Či je tak ťažko pochopiť, že všetky ľudské zmeny nálad pramenia z týchto našich vášni a predovšetkým z nášho egoizmu, našej pýchy? A kresťanstvo nie len volá k boju s nimi, ale predkladá efektívne prostriedky k ich liečbe. Ono ponúka ten najzdravší obraz života, života podľa Evanjelia, vďaka ktorému človek môže získať skutočné šťastie.

            Zoberme si tie najpálčivejšie okamihy nášho života, naše starosti a problémy. Kto ich nemá? Všetci toho prežívame veľmi veľa. No pravoslávie o našich problémoch hovorí, že Boh sa nikomu nepomstieva, nikoho netrestá, lebo je Láska! A to, čo sa s nami deje, sa pre nás javí ako ten najlepší a nevyhnutný liek, ktorý nám On dáva. A ak sa takto budeme pozerať na hocaký problém, teda ako na vzácny liek, ako nevyhnutný prostriedok nášho uzdravenia, a s vďakou, ako to robíme vo vzťahu k skúseným lekárom, sa veľmi rýchlo presvedčíme, ako veľa nám kresťanstvo dáva už v tomto živote.

            Samozrejme, pripodobniť sa je možné aj nerozumnému pacientovi: „Nechcem vašu liečbu! Nech tam bude zápal slepého čreva, na operáciu nepôjdem. Dajte mi analgetiká“. A... zomrel, nerozumný. Preto ctihodný Timotej Valaamský hovorí: „Teraz nebudeš – démonovi obetou budeš“. Ak potrpíš, s Bohom budeš aj pokoj v duši bude. Lebo Boh je Láska, Lekár a nie kat.  

            Aké jednoduché je ísť k známemu lekárovi, ktorí je k nám dobrý, o ktorom vieme, že je skúsený, čestný človek a urobí pre nás všetko, čo len urobiť môže. Ako nás to upokojuje. Tak je to aj s vierou v Boha lásku, ktorý sa nám za naše hriechy nepomstieva, ale premúdro lieči tie rany, ktoré sme si nerozumne a nemilosrdne spôsobili sami svojimi hriechmi. A závisí len na nás, ako tie lieky prijmeme. Môžeme ich aj odmietnuť, reptať a Bohu sa rúhať, no takouto nerozumnosťou si len svoje utrpenie znásobíme.

            Problémy tiež môžeme prijímať ako zaslúžené, s vďačnosťou Bohu a pokáním: „Pane, naozaj som toho hoden za svoje skutky, lebo viem, že moje hriechy sú príčinou všetkých mojich chorôb a problémov. Nie Ty ma trestáš. Pane, ja viem, že ma miluješ ako predtým i napriek tomu, že som hriešny. Odpusť mi a uzdrav ma. Nech sa stane vôľa Tvoja“.

            Takáto viera a takéto povedomie hlboko mení vnútorný pokoj duše, zmäkčuje akékoľvek starosti, zbavuje odsudzovania iných ľudí, hľadania nepriateľov a vinníkov mojich starosti. Lebo veriaci človek vie, že nikto a nič mu nemôže spôsobiť akúkoľvek škodu bez premúdrej a láskyplnej Božej vôle. Ľudia sú len nástrojom v Jeho rukách.

            O koľko ľahšie sa pri takomto povedomí znášajú hocaké starosti. Veď je predsa jasný roz­diel medzi bolesťou, ktorú znášam, napríklad, pri dobrom zubárovi a bolesťou, ktorú znášam od kata. Pritom sa nám môže zdať, že hovoríme o tej istej veci (bolesti), ale aký veľký rozdiel medzi nimi v skutočnosti je.

            Láskyplný Boh je Lekár a nie ľahostajný sudca, ktorý vynáša spravodlivý rozsudok. Svätý Ján Zlatoústy povedal, že ak by Boh nebol láskou, ale spravodlivosťou, všetci by sme zákonite museli zahynúť, natoľko sme “dobrí“. Píšu o tom mnohí svätí otcovia.

            Viera v to, že všetky problémy máme len preto, že sme seba hlboko ochromili svojimi hriechmi, že Boh nás za to netrestá, ale z lásky k nám dáva nám zodpovedajúce lieky, človeku prináša veľkú úľavu. Samozrejme, len v prípade, ak človek všetko trpezlivo a s vďakou znáša.

            A ako nám kresťanstvo pomáha vo vzťahoch s inými ľuďmi? S vedomím lásky sa môžeme naučiť byť trpezlivými, zdržanlivými a nakoľko sa bude dať nehašterivými. Môžeme sa naučiť znášať súženia, či podporovať blížnych v dobrej nálade. Hľa, aké blaho dáva kresťanstvo dokonca aj v čisto vonkajšom živote. Sláva Tebe, Bože!

            Ak by sa pritom kresťan pomaly priúčal vnímavej (pozornej) modlitbe (nie čítaniu, ale vnímavej modlitbe), kajúcnej, neuponáhľanej, v svojej duši by našiel veľkú radosť, o ktorej hovoria všetci, čo sa o to snažili. Modlitba je kontakt, spojenie s Bohom. Je ako vypínač. Zapneš ho a rozsvieti sa svetlo. Čím častejšie modlitbu “zapíname“, čím častejšie sa k Bohu utiekame, tým viac Pán napĺňa našu dušu svojou láskou. A takto postupne sa môžeme zúčastňovať na tom večnom šťastí, ku ktorému je človek predurčený.